Vnútropolitická oblasť, vzťah k vláde a k parlamentu
Prezident je podľa ústavy hlava štátu. Podľa tej istej ústavy je najvyšším orgánom štátnej moci parlament a najviac zodpovednosti za spôsob akým sa štátna moc vykonáva, nesie vláda a jej predseda. Toto je základný rámec vzťahov, z ktorého treba vychádzať. Ako prezident nechcem byť a nebudem predĺženou rukou vlády, ale na druhej strane nehlásim sa k predstave, že prezident má byť akousi protiváhou, či opozíciou vlády. Takýto postoj nedáva zmysel. Prezident i vláda, čerpajú legitimitu z rovnakého zdroja. Prezident priamo, vláda prostredníctvom parlamentnej väčšiny.
Povinnosťou prezidenta je vôľu národa vyjadrenú parlamentnou väčšinou rešpektovať. Z toho vyplýva, že prezident by priamo z povahy svojej funkcie nemal byť principiálnym oponentom vlády. Na druhej strane vlády, najmä koaličné sú výsledkom rôznych kompromisov, rozdielnych záujmov. Ich konanie, nehovoriac o správaní jednotlivých ministrov, môže byť niekedy nevhodné z pohľadu ústavnej právomoci. Vláda je zodpovedná parlamentu a tam by sa mala aj primárne zodpovedať. V praxi však vidíme, že tento model nefunguje. Ministra, ktorý pochybil, kritizuje výhradne opozícia a od svojich spolustraníkov má vždy jednoznačnú podporu. Problém je v tom, že opozícia kritizuje vždy, aj v prípadoch keď minister koná správne a vládne strany sa svojich ministrov zastanú aj v prípadoch, keď si to ani v najmenšom nezaslúžia. Vyvodiť zodpovednosť je možné, len ak sa zmení vládna väčšina. Bežný občan sa na takéto procesy pozerá s oprávnenou nedôverou, ako na politické hry. V skutočnosti musí mať chybujúci minister oprávnenú obavu len zo svojho straníckeho šéfa, ktorý jediný môže dať pokyn k tomu, aby hlasujúca poslanecká väčšina svojho chybujúceho kolegu „pokarhala“. Tento systém nie je dobrý a mení demokraciu na partiokraciu, čo u občanov vyvoláva oprávnenú nedôveru k politickým stranám a čo je horšie aj k demokratickému parlamentnému systému.
Ako prezident chcem využiť všetky svoje právomoci na to, aby som tento stav zmenil. Môžem zaručiť jedno. Nikdy sa neuspokojím so záverom, že ten ktorý vládny činiteľ neporušil zákon. To je veľmi málo. Občania majú právo žiadať od svojich predstaviteľov, aby konali nielen podľa zákona, to je samozrejmá podmienka, ale aby konali múdro a hospodárne.
V kompetencii prezidenta je menovať a odvolávať členov vlády. Samozrejme, nie je to možnosť neobmedzená. Prezident koná na návrh predsedu vlády. Chcem však využiť prezidentské kompetencie na to, aby som pri každom podozrení z nekompetentného, zištného, alebo nemorálneho správania ktoréhokoľvek vysokého štátneho predstaviteľa trval na dôslednom a rýchlom vyvodení zodpovednosti. Ako priamou voľbou zvolený prezident nebudem musieť získavať podporu vlády, ani sa uchádzať o hlasy opozície, budem môcť rovno a bez taktizovania povedať – a to verejne, čo si o tej ktorej kauze myslím, ktoré fakty sú nesporné, a aké by malo byť riešenie.
Prezident má možnosť požadovať informácie od SIS, od ministra vnútra, od iných orgánov, má možnosť vystúpiť vo verejno - právnych médiách. Hlas prezidenta, ak sa rozhodne na svojom názore trvať, bude ťažko prehliadnuť a neviem si predstaviť vládu, ktorá by ho mohla dlhodobo ignorovať bez straty svojej politickej prestíže.
Aby nedošlo k omylu, hovorím o vláde a o opozícii všeobecne, nie o dnešnej vláde a o dnešnej opozícii. V priebehu funkčného obdobia prezidenta si môže dnešná vláda a dnešná opozícia vymeniť miesta, na mojom postoji to nič nezmení.
Na druhej strane chcem vyjadriť názor, že prezident je z môjho pohľadu povinný prijímať rozhodnutia v lehotách, ktoré keď mu ich nepredpisuje ústava, sú dané zdravým rozumom. Vo svojej doterajšej práci som bol nútený často prijímať aj životne dôležité rozhodnutia v priebehu sekúnd. Ak je možnosť a potreba si veci rozmyslieť hlbšie, stačia na to dni, maximálne týždne. Nemalo by sa však stávať, aby s niektorými rozhodnutiami, ktoré prislúchajú výhradne prezidentovi, tento váhal mesiace, alebo roky. Ak je to nedostatok rozhodnosti, je to zlé, ak je to politický kalkul, ešte horšie.
Môj názor na to, či je prezident povinný schváliť všetko, čo mu predloží vláda , alebo parlament je jednoznačný. Prezident je povinný rešpektovať váhu rozhodnutia najvyššieho orgánu štátnej moci, i primárnu zodpovednosť vlády, za praktické riadenie štátu. Prezident však nie je vrchný ceremoniár , ktorý má jedinú úlohu dodať na cudzie rozhodnutie podpis , peknú pečať a trojfarebnú šnúrku. Takúto úlohu by nepochybne zvládla aj kancelária národnej rady a štátnemu rozpočtu by sme ušetrili náklady na voľbu prezidenta a chod prezidentského úradu. Tam, kde ústava vyžaduje na ustanovenie do funkcie súčinnosť dvoch vrcholných orgánov (voľba v parlamente + menovanie prezidentom, návrh premiéra + menovanie prezidentom) musia oba tieto štátne orgány prijať vlastné rozhodnutia a vlastnú zodpovednosť. Prezident je oprávnený a z morálneho hľadiska aj povinný, menovanie za určitých okolností odmietnuť. Na druhej strane je jeho povinnosťou rozhodnúť rýchlo, v rozumnej lehote a svoje rozhodnutie zdôvodniť tak, aby vyvrátil akékoľvek podozrenie, že bolo motivované politickými, alebo dokonca osobnými sympatiami, alebo antipatiami.
Vo vzťahu k zákonom NR je úloha prezidenta jednoduchšia. Prezident nemá možnosť zákonodarný proces zablokovať, ústava obsahuje presný postup ako ďalej, ak prezident svoj podpis pod znenie zákona nepridá. Prezident má možnosť takto vyjadriť aj svoj politický názor.
Ako prezidentský kandidát, môžem za seba prehlásiť, že nepodpíšem tie zákony, ktoré:
a)nebudú mať jednoznačnú podporu parlamentnej väčšiny, budú schválené pri nízkej účasti v rámci nejakého politického obchodu, a bude predpoklad, že pri opätovnom prejednaní môžu byť zamietnuté,
b) tie, kde oprávnený záujem menšiny bude necitlivo väčšinou prehlasovaný.